Z kaluže do blata

    Kde bolo, tam bolo za siedmimi horami a za siedmimi dolinami žil raz jeden chlapec vo svojom zázračnom  svete.           Nikdy odtiaľ nikam necestoval a nikoho si tam nikdy nepúšťal pretože sa všetkého bál. Ten svet bol zázračný, krásny a všetko čo potreboval tam našiel. No ako náš chlapec rástol, spoznával svoj svet pomaličky ale isto začal premýšlať nad otázkami života .Priemerné štvorročné dieťa má denne tristo otázok. Náš chlapec mal už osem rokov, no nikdy sa s nikým nerozprával a tak ho až tak nezaujímali otázky typu prečo je to tak. Áron, volajme nášho chlapca. Zavalitý modrooký chlapec s čiernimi vlasmi sa túlal bezstarostne svojim svetom kde mal všetko na čo si spomnul od hračiek cez lentilky až po pečené kuriatko z ryžou a broskyňovým kompótom. A to čo nedostal to mu nikdy ani nechýbalo.                                                                                  Všetko sa ale zmenilo v deň keď preliezal cez svoje preliezky v tvare vesmírnej lodi, nohami zavesený dole hlavou zbadal niečo čo ešte v živote nevidel. Ako tak pozeral dole hlavou, videl zeleno fialové čudo vyrastať zo sivej zeme.Okamžite sa vyšplhal na preliezku aby mohol hneď zoskočiť a bežať k neznámej veci. Áron nevedel rozprávať a tak prišiel k zelenému porastu z ktorého vyrastali malé fialové čudá. Zamračil sa. Kľakol si k tomu a ovoňal to. Neznáma vôna v ňom spôsobila stresujúcu situáciu ktorá v konečnom dôsledku bola velice príjemná. Aj keď mi vieme že to bola obyčajná fialka, Áron netušil čo je to život. Do toho momentu nič živé nevidel a tak to bol pre neho zázrak. Začal do fialky šťuchať, páčilo sa mu ako sa pohybuje. Sedel pri nej celé poobedie a snažil sa prísť na to že čo to je.Keď v bláznivom svete Árona sa začalo pomaličky ale isto stmievať, chlapec sa rozhodoval či ísť do svojej postele. Tam sa zakutrať a prespať noc ako každú inú. Alebo zostať pri kvietku? A v tom sa mu hlavou začalo prelievať milíóny otázok. Bál tmy ale taktiež sa bál že ak sa zajtra vráti žiadne zeleno fialové čudo tu už nebude.,, Mám ísť ?!",, Mám zostať ?!",, Bude tu aj zajtra ?!",, Čo ak nie ?!"Jeho prvé rozhdovanie v živote záviselo len na ňom. Svetlo pomaly slablo a už skoro nebolo vidieť ani na krok no Áron stále sedel pri svojom objave až pokiaľ nedostal nápad. Bežal dolu k bažine kde moc nechodieval pretože sa tam bál chodievať, bolo tam mokro a blato...Po ceste k bažine našiel na zemi nádobu ktorá sa náhodne podobala na koflík tak ju zobral zo sebou a bežal ďalej.No hneď ako prišiel k bažine bola už naprostá tma a chlapec nevidel ani na svoj nos. Mal to tam už prechodené vedel kam má ísť no tam tú bažinu ešte nepoznal....