pán s papierom a tužkou

Ten pocit keď nastúpite do preplneného vlaku ktorí cestuje naprieč troma štátmi a máte šťastie v oddiely pre vozíčkarov sú dve voľné miesta na sedenie. Po chvíľke ako sedíte a radujete sa že vo vlaku ktorí je tak zahustený ľuďmi že nevidíte z jednej strany vozňa na druhý a kompletný cyklistický peletón si preráža cestu svojimi bicyklami do oddielu pre cyklistov za rukotu ľudí s , prichádza stevard a oznamuje vám , zákon schválností , na ďalšej zastávke poprosíme aby ste opustili tieto sedadlá pretože prídu dvaja vozíčkari.

      Nakoniec to nebolo až tak tragické pretože po príchode do ďalšej stanice veľa študentov vystupovalo a tak isto aj náš peletón cyklistov čo nám zabezpečilo náskok vo vlaku si uchmatnúť voľné miesta v ďalšom vagóne pred tucet ďalších nastupujúcich ľudí. O chvíľku do vagónu ktorí bol zostavený z dvoch či troch otvorených kupé prišiel inteligentne vyzerajúci starší pán.

      Na ruke mal hodinky s koženým páskom , kockovanu šedú košeľu, okuliare na čítanie a šedé staršie gate. No najviac čo ma pobavilo bolo jeho príchod v dedkovských papučiach a poltopánky v ruke. Aké praktické, nesmrdia nohy a cítite sa ako doma. No zaujala ma skôr jeho činnosť s ktorou som sa ešte nikdy, nikde nestretol. V zostarnutej ale za to pevnej ruke držal guľôčkové pero, také s akým som sa ako prváčik učil písať a bol som kompletne od atramentu pretože najväčšia zábava bola s bombičkami. Dva kusy papieriku na ktorých bolo miniatúrnym písmom napísané stovky slov. No to by nebolo na tom až tak zarážajúce ale to že ich postupne a s nejakým systémom vyškrtával. Mal poznámky? Učiteľ? Spisovateľ? Tisíc otázok mi vŕtalo hlavou na ktoré mi už nik neodpovie . A stačilo tak málo jedna otázka ale nespýtal som sa.

Stačilo mi sledovať tohto milého pána pri jeho činnosti a zvedavosť držať na uzde. Takto aj keď vlak mal meškanie dvadsať minút ubehla mi cesta akoby za minútu. Aj keď sme si za celú cestu nepovedali ani slovo pri odchode som zdvorilo pozdravil a s údivom.....